Táto kniha je práve takýmto pozvaním (alebo provokovaním) k rozhovoru (alebo k hádke), teda k odvekým a najzákladnejším predpokladom každého hľadania pravdy. Témou tohto rozhovoru (či hádky) je ruská duša. Jerofejevove opisy toho, čo je to ruská duša, či toho, čo to znamená byť Rusom, jeho opisy ruskej mentality a skrátka Rusov a Ruska... to všetko najlepšie vystihujú slová ako brutálne, drsné či surové. Neľakajme sa ale a neutekajme z dosahu tejto knihy prirýchlo. Jerofejev totiž nie je brutálne surový samoúčelne. Jeho cieľom je ukázať pravdivú povahu vecí, ukázať ich také, aké sú, bez príkras, v ich holej pravde. Tú si Jerofejev nevycucal z prsta. Práve naopak, ide o verný popis, jeho vlastnej skúsenosti, jeho schopnosti dívať sa bez predpojatostí, vlastnými očami, presne tak, ako sa sluší a patrí na dobrého spisovateľa.
Nerád by som možného čitateľa priveľmi pripravoval na to, čo môže a čo má od tejto knihy čakať – ten šok je priam žiaduce zažiť na vlastnej koži. Zmienim sa namiesto o obsahu, radšej o autorovom nepredpojatom pohľade a tak trochu o tom, ako sám dokáže zniesť to, čo ním vidí. Spôsob akým sa díva a teda spôsob akým píše, môžeme odhaliť na pozadí týchto jeho slov: „Základným štýlom spisovateľov, ktorí písali a píšu o Rusku, je sentimentálna uplakanosť. Aj západníci, aj slavianofili robia chybu v tom, že želajú Rusku šťastie. Slávni dejatelia od čias Čaadajeva sa navidomoči mýlia, keď sú hlboko znepokojení zúfalou situáciou rodnej dŕžavy. Strach zo strachu, obava vychutnať si jeho hĺbku je vlastná väčšine ruskej inteligencie.“ (s. 18-19) Alebo inde píše toto: „O Rusku spravidla píšu obozretne. Buď ho ľutujú, alebo sa ho usilujú pochopiť.“ (s. 37) Ak to zhrnieme do jednotlivých bodov, ukážu sa nám základné rámce Jerofejevovej metódy: žiaden sentiment, žiadne znepokojovanie sa nad danou situáciou, žiaden strach, žiadna ľútosť, žiadne pochopenie – všetky tieto hľadiská majú totiž tendenciu ukazovať nám skôr akési možné, než skutočné Rusko, skôr Rusko aké by sme chceli aby bolo, než Rusko aké naozaj je. A presne v tom je Jerofejev partnerom pre rozhovor (alebo pre hádku) všetkým, ktorým je Rusko blízke. Celá jeho kniha sa dá čítať ako táto otázka: je vám Rusko blízke také, aké naozaj je, alebo je vám Rusko blízke také, aké si myslíte, že je? A práve ako kladúca túto otázku, sa Jerofejevova kniha môže stať akýmsi podnetom na zloženie si ružových okuliarov. Vo vzťahoch (je jedno či manželských, pracovných alebo skrátka vo vzťahu k svetu, či k vlastnému národu) je zloženie si ružových okuliarov sprevádzané zákonitým ocitnutím sa zoči-voči pravde. V tomto prípade to veru nie je nič príjemné. Ruská duša videná Jerofejevovými očami vás môže naľakať, ba priem vydesiť. To si evidentne uvedomuje aj samotný autor, ktorého knihu môžeme napokon čítať nie len ako lekciu z dívania sa, ktoré je dôsledne očistené od pátosu, nádeje a iných ružovkastých sklíčiek, ale aj ako lekciu z toho, ako pri takomto pohľade vytrvať a napokon, ako v ňom nájsť záľubu a užiť si ho. Nemýľte sa, nejde o masochizmus. Napriek surovej brutálnosti Jerofejevovho pohľadu na Rusko, v konečnom dôsledku v Jerofejevovi neodhalíte Rusa, ktorý nenávidí Rusov, ale Rusa, ktorý Rusov miluje, ba čo viac, miluje ich takých akí sú. A na základe toho doplňme ešte jeden bod do Jerofejevovej metódy, a totiž, že vernosť pravde je na prvom mieste zároveň s vernosťou vlastnej skúsenosti. Ako by asi povedal Ivan Kadlečík: dobrí spisovatelia voňajú pravdou.