Mohlo by sa zdať, že téma viny nie je pre film zaujímavá. Je to totiž čosi až príliš vnútorné, príliš osobné. Na rozdiel od lásky, žiarlivosti, pomsty či spravodlivosti, sa vina k ničomu neobracia, nie je nič mimo nej, čo by ju uvádzalo do pohybu. Je naopak zdanlivo nehybná. Núti nás hľadieť do svojho vnútra, spytovať si svedomie, dokáže nás paralyzovať výčitkami. Dá sa povedať, že vina sa má k láske a nenávisti ako stojace k pohybujúcemu sa.
Čo je to vlastne vina? Základná odpoveď, z ktorej tento film v réžii Pavla Lungina vychádza, je veľmi jednoduchá, priam klasická: vina je dlh, ktorý treba splatiť. Toto je však iba základný rámec odpovede, zobrazenie ktorej, je vo filme Ostrov omnoho bohatšie. Vina je tu zobrazená ako podstatná súčasť duše, ba priam fundament ľudskej existencie. Je to čosi, pred vedomím čoho väčšina z nás uteká, čo sa zo svojho vnútra snažíme vytesniť, na čo sa snažíme zabudnúť. Ako našu podstatnú súčasť ju príjme iba hŕstka, ktorá sa následne snaží žiť svoj život ako hľadanie odpustenia. Kľúčové je ale niečo omnoho zásadnejšie: podľa tohto filmu má vedomie a prijatie viny rozhodujúcu úlohu pri utváraní plného a autentického ľudského života.
Na tento film možno hľadieť ako na filozofickú úvahu o podstate človeka. Dialektika, respektíve trenie, ktoré vzniká medzi vinou a hľadaním odpustenia, tu dostáva podobu antropologickej konštanty, ktorú ak v rovnici života plnej neznámych ignorujeme, tak sa tým vzdávame smeru, ktorý vina môže životu ukázať. Vina je vlastne dar, ktorý väčšina z nás radšej rýchlo odloží naspodok skrine, aby to, že sa nám nepáči, nebolo na očiach tomu, kto nám ho daroval. Ostrov je film o mužovi, ktorý naopak, dar viny plne prijal.
Týmto mužom je Anatolij (Pjotr Mamonov), ktorý bol ešte ako vojak v II. svetovej vojne prinútený nemeckými vojakmi zastreliť svojho kapitána, aby si tak zachránil vlastný život. Po tejto úvodnej scéne nás dej filmu prenesie do roku 1976, do pravoslávneho kláštora. Anatolij, teraz už mních, tam žije v každodennom odčiňovaní svojho previnenia, ťaživé vedomie ktorého ho neopúšťa ani po toľkých rokoch, práve naopak, on nechce zabudnúť a preto si ho neustále pripomína. Žije s neprestávajúcim vedomím neodpustiteľnosti vraždy, teda na hrane absolútnej beznádeje, no na druhej strane žije v neustálej snahe odčiniť svoju vinu, teda v hlbokej viere a nádeji v odpustenie. Je tu vina, o ktorej vie, že sa nedá odpustiť a je tu viera a nádej, o ktorých verí a nádeja sa, že odpustenie prinášajú. Práve tento paradox zakladá nesmiernu dynamiku Anatolijovej osobnosti. Dynamiku preto, lebo neustále osciluje medzi dvoma krajnosťami, medzi nádejou a beznádejou bez toho, aby čo i len na okamih jednej z týchto krajností naplno prepadol. Film hovorí o tom, že ak prestaneme utekať pred svojou vinou a navyše k tomu ju ešte aj uznáme za svoje základné určenie, potom si tým môžeme otvoriť cestu k plnému a slobodnému životu. V takomto živote síce nenájdeme nehybný pokoj, no celkom určite v ňom nájdeme napríklad schopnosť priblížiť sa druhým ľuďom, ktorá je taká vlastná tým, ktorí vedia, čo je to sloboda a autenticita, teda tým, ktorí vedia, čo je to život žitý v neustálej vyklonenosti do paradoxu. Život, ktorý je taký vlastný mnohým svätcom, jedným z ktorých by mohol byť pokojne aj otec Anatolij, ak by naozaj žil.